Notape

Review - Recenzia na cd prehrávač Technics SLDZ1200

☆ ☆ ☆ ☆ ☆  

Kvalitný dídžejský cd-prehrávač, dopĺňajúci bežný setup, sa pre väčšinu djov hrajúcich z na gramofónoch jednoducho začína stávať nutnosťou, alternatívou môže byť využitie niektorého z „digigramo“ systémov ako Stanton Finálny Scratch, Rane Serato , M-Audio Torq Conectiv alebo iných, sú však v niektorých prípadoch zbytočne sofistikované a zapájať haldu káblov a notebook kvôli tomu, aby z toho dj počas akcie odohral „pár skladieb“, sa zdá byť zbytočné. Riešením je zariadenie ktoré umožňuje djovi hrajúcemu z platní využiť cd prehrávač s rotačným tanierom (takým ako má klasický gramofón) s možnosťou prehrávania MP3. Takouto alternatívou sa sa v profi zariadeniach na popredné miesto stavia jednoznačne cd prehrávač Technics SL-DZ 1200 ktorého recenziu vám prinášame. Recenziu pre Notape spracoval Dj Mishek.

 

SL-DZ1200 je prevedený viac než slušne. Vrchný panel je, na rozdiel od Pioneer-áckej konkurencie, kovový. Spodná časť je rigidná umelá hmota. Trochu zamrzí, že v Technicse nevsadili na ťažkú a tvrdú čiernu gumu, ktorá tvorí „spodok“ na ich gramofónoch. Je totižto pekelne odolná (gumu je všeobecne problém poškriabať alebo inak mechanicky poškodiť), a zároveň je výbornou hmotou na tlmenie rezonancií.
Celý prístroj stojí na „nohách“ (nožičky by boli zdrobneninou na nesprávnom mieste), ktoré sú zhodné s tými na gramách 1200/1210, čiže bez dlhšieho testovania sa dá napísať, že prenos chvenia zo stola na prehrávač bude obmedzený naozaj veľmi dobre. Oproti Pioneerom – nebe a dudy!
Na zadnej strane je spínač Power, vedľa neho vstup napájania (konektor ala holiaci strojček), nastavenie brzdy (má rovnakú funkciu ako brzda, ktorá je na gramofónoch Technics skrytá pod umelinovým krytom pod tanierom), potom prepínač režimu prehrávača „CD/Turntable“, konektor Control na diaľkové štartovanie a zastavovanie prehrávača z mixážneho pultu, linkový nesymetrický výstup (čiže klasické cinche) a digitálny výstup, o ktorého formáte manuál mlčí (dá sa predpokladať klasický Spdif s „nejakým zádrheľom“). Všetko uzatvára slúchadlový výstup s regulátorom úrovne.
Konektory sú seriózne, aj keď zapustené linkové výstupy sú umelou hmotou tak obkolesené, že zasunúť napríklad profi cinche firmy Neutrik je problém.
 

Stroboskopické svetlielko vytvára na bočnej strane taniera ubiehajúce
kolieska, presne tak ako na firemných gramofónoch

 

 

Konektory a naozaj účinné tlmiace „nohy“, ktoré medzi
dídžejskými cd prehrávačmi nemajú konkurenciu

 

Bočné strany nesú nápis Technics. Ten sa rozhodne nedá nazvať decentným, keď však prihliadneme na to, že toto meno nenesie žiadne známky pošramotenia povesti (ako nesú mená mnohých iných kedysi serióznych výrobcov), zakrývať ho rozhodne netreba. Z prednej strany sú dve „diery na média“ (CD a SD karty) a tlačidlo Eject. To mohlo byť rozhodne väčšie – človek ho sem tam rukou dlhšie nahmatáva, pochvalu však dostane za výstupok, ktorý ho mierne obkolesuje a bráni tak náhodnému stlačeniu. Na tomto mieste treba spomenúť kritiku zo strany „Pioneeristov“, ktorí mudrujú, že eject by mal byť na vrchnej strane, údajne sa tak zabráni náhodnému stlačeniu. Dostanú jedinú vetu – kľučka je rozhodne logickejšia na dverách – nie na druhej strane miestnosti.. ..a náhodnému stlačeniu sa Technics, okrem výstupkov okolo vysúvacieho tlačidla, bráni hlavne svojou inteligenciou – pokiaľ sa disk prehráva, tak jednoducho vybrať nejde (treba najprv zapauzovať).

 

 V krabici je okrem prehrávača a viacjazyčného manuálu (slovenčina chýba) aj slušný napájací kábel s navlečenou feritovou tlmivkou, ktorá zabraňuje vstupu vysokofrekvenčného rušenia do prístroja (a rovnako bráni prípadnému rušeniu ísť z prístroja do siete). V osobitnom saklíku sa nachádza strieborná umelohmotná „platňa“, ktorá sa položí na tanier a tak trochu simuluje (má aj drážky) platňu vinylovú. V krabici je aj signálový kábel, ktorého využitie by autor testu videl napríklad na upevnenie paradajok k dreveným kolíkom na záhrade...

 

Dominantným prvkom vrchnej strany prístroja je masívny hliníkový tanier, vytvorený evidentne tou istou technológiou ako taniere technicsáckych gramofónov. Jeho rozmer je desať palcov (cca 25 cm), čo je ešte prijateľná zmenšenina rozmeru bežného gramofónového taniera (12 palcov – cca 30 cm). Tanier poháňa motor rovnako podobnej konštrukcie ako v štandardných dídžejských gramofónoch, čo má zabezpečiť podobný pocit pri pribrzďovaní a dotáčaní taniera. Po obvode sú tri rady „stroboskopických krúžkov“ ktoré prácu s tanierom ešte viac pocitovo približujú k práci s tanierom analógových gramocov. Na tomto mieste totižto väčšina dídžejov tanier pribrzďuje, prípadne dotáča dopredu a preto je „povrch“ zhodný s analógovým proťajškom celkom dôležitý. Strieborné stroboskopické krúžky vystupujú nad čierny povrch mierne vyššie ako pri starých sériách gramofónov 1200/1210 Mk2 a vystúpením zhuba zodpovedajú novším strojom s koncovkou MK5. Mnohoročný užívateľ gramofónov Technics si všimne ešte jednu drobnosť - tanier pri pribrzďovaní mierne, ale naozaj len mierne, zvoní (zvuk vzniká trením prsta o vyčnievajúce stroboskopické kolieska). Výraznejší zvuk je spôsobený tým, že tanier nie je z vnútornej strany tlmený gumou, tak ako na gramofónoch.. ..ale tu to ani nie je potrebné – pri gramofónoch by sa rezonancia vznikajúca medzi prstom a stroboskopickými kolieskami prenášala na platňu a následne do signálu, pri tomto digitálnom stroji je ale vrchný tanier vlastne len „ovládačom“, takže žiadna degradácia zvuku nehrozí.

 

Šachta mechaniky je osvetlená matným červeným svetlom

 

Na vrchnej strane taniera je akási umelohmotná platňa, ktorej pohybom sa „ovláda simulácia skrečovania, rovnako ako iných kúskov s platňami“. Tak je to napísané odborne a technicky správne, jednoduchšie by snáď bolo rovno napísať, že sa s ňou skrečuje. Tento kus lesklej umelej hmoty je vyberateľný a po jeho odobratí (na správnom mieste ho držia dva kovové výstupky) vidieť umelohmotnú subplatňu, ktorá sa šmýka na rovnako umelohmotnom „slipmate“. Prečo je vrchná skrečovacia plocha odoberateľná, je mimochodom jedna z veľmi častých otázok, ktorú dídžeji pri stretnutí s týmto cd prehrávačom pokladajú. Mudrlantský autor tejto recenzie premýšľa nad tým, či v Technicse počítali s výraznejším opotrebením tejto časti, alebo či prihliadali na hygienické hľadisko (hiphoperi dokážu platňu pri skrečovaní poriadne zapackať, a tak by snímateľná a umývateľná rozhodne nebola odveci). Alebo nechali priestor vylepšovačom, ktorí si na vrchnej strane chcú vychutnať iný povrch? Internet hneď odpovedal - Na E-Bay sa obavil típek, ktorý pre tento Technics vyrába nové desaťpalcové „skrečovacie plochy“ z vinylových platní. Vyzerajú slušne – cd prehrávač je s nimi ešte o kúsok štýlovejší, chalan to má dokonca vo viacerých farbách, akurát za to tá kapitalistická sviňa chce dvesto dolárov! No fúúúj!

 

Jedným vrzom zbehneme aj hodnotenie samotného taniera. Bez okolkov môžeme napísať, že pocitovo je pribrzďovanie a dotáčanie (zrýchľovanie) taniera dosť blízke pocitu pri ovládaní najklasickejšieho dídžejského gramofónu Technics SL 1210Mk2. Reakcia sa sem tam zdá byť malilinko oneskorená, je však otázne, či to už je špekulácia puntičkárskeho recenzenta, alebo skutočnosť. Pocit zo skrečovania dopláca na vôľu taniera v horizontálnom smere. Bežná platňa sa na tanieri jednoducho takto nehegá (samozrejme v prípade že stredovú dieru na platni niekto nezväčšoval vrtákom priemeru 9 mm). Po krátkom čase sa na to ale dá prekvapivo zvyknúť. Autor testu po chvíľke prestáva hundrať, a dokonca aj doktor Čapek, ktorý je na nedostatky pri skrečovaní najviac citlivý, začína namiesto kritizovania hovoriť o tom, ako by takýto prehrávač možno aj potreboval, pretože, citujem: „dajú sa s tým robiť také kusy, pri ktorých by ti na normálnom gramci na 90% vybehla ihla z drážky“. Áno, vyslovene „heavy scratching“, bežne vyžaduje skúsenú ruku, výbornú prenosku, perfektne nastavené rameno gramofónu, veľký prítlak prenosky, vytejpovanú platňu (mierne zmenšený stredový otvor) a aj napriek tomu všetkému stále hrozí, že „vlny“ basových tónov ihlu z drážky jednoducho vyhodia. Tu sa dá takáto skrečovacia divošina prevádzať bez problémov. Procesor zvláda prepočítavať aj naozaj pekelne rýchle skreče. Zvukový výstup má stále relatívne dobrú farbu, aj keď pozornejšie ucho zaznamená, že zvuk skrečov je mierne iný ako pri škrabaní vinylovej platne. Popravde – všimne si to ale len ten, kto má so scratchingom naozajstné skúsenosti. Reakcia na pohyb ovládacieho taniera je okamžitá a zmeny necítiť ani pri skrečovaní v spätnom chode. Výpočtového výkonu a bufferu je zrejme neúrekom. Pozitívnym oznamom je rozhodne aj to, že poloha taniera a stopáž skladby spolu sedia naozaj exaktne. Ak si dídžej rukou „chytí nejaký zvuk“, tak aj po desiatkách otočiek taniera sa dá na dané miesto vrátiť a je tam presne to, čo tam pôvodne bolo (na rozdiel od „Pio konkurencie“).

Keď prihliadame výlučne na vlastnosti taniera a ovládanie pomocou „platne“, tak na „housové“ mixovanie sa dá prístroj odporučiť bez akýchkoľvek pochybností. Hiphoperi by si ho mali pred kúpou vyskúšať – pocit z tohto taniera je totižto pri prudších pohyboch iný ako ten na Technicse, či nimi obľúbenom Vestaxe.

 

Časti uprostred stroja dominuje modrý displej

 

V strede taniera je relatívne veľký monochromatický displej modrej farby, ktorého kontrast je našťastie regulovateľný, a tak sa dá aj jas celého centrálneho zobrazovača ukočírovať na hladinu vhodnú na dlhodobé použitie v temnejších priestoroch. Číslice sú veľké, zobrazovanie rýchle. Obraz na displeji je rotovateľný – po stlačení tlačidla Display angle sa otočí vždy o 90°. V návode píšu, že sa tak dá displej prispôsobiť reverznému umiestneniu prístroja (s gramofónmi to často robia hiphopoví skrečeri – otáčajú ich o 90° proti smeru hodinových ručičiek). Akurát sa pozabudlo na to, že ak cd prehrávač užívateľ zrotuje, tak mu otvor pre disk bude smerovať (v lepšom prípade) mimo dídžejského stola, alebo (v horšom prípade) priamo do steny mixážneho pultu! Rovnako sa akosi pozabudlo aj na to, prečo vlastne hiphopoví dídžeji gramofón obracajú – nie je to kvôli imidžu, ale kvôli tomu aby im pri skrečovaní nezavadzalo rameno gramofónu. Tu ale nič nezavadzia, takže otáčať prístroj vlastne ani nemá zmysel. Čiže rotácia displeja je tak trošku hovadina naviac, ktorá má asi najskôr upútať pozornosť zákazníka.

 

V strede taniera sú ešte tlačidlá slučky. Mnohé recenzie kritizujú to, že začiatok a koniec slučky sa po nastavení nedá ešte mierne upraviť – to zrejme bude celkom zásadná vada, aj keď pár pokusov naznačuje, že trafiť sa do správneho miesta nie je až taký problém. Pozitívom je, že nastavená slučka (správnejšie napísané presné súradnice jej začiatku a konca) sa uchovávajú v pamäti prístroja a po opätovnom vložení disku sa tlačidlá in a out hneď rozsvietia, čím naznačujú, že všetko ostalo uložené.

 

V strede taniera je aj tlačidlo na zmenu režimu času – zobrazenie od začiatku skladby a ostávajúci čas. A orientácii v skladbe ešte pomáha grafické znázornenie, kde počas prehrávania putuje šípkový ukazovateľ z jednej strany displeja na druhú. Žiaľ nijako nie je zobrazený priebeh zvukovej úrovne skladby, takže to, kde v skladbe sú tiché pasáže, intrá, alebo desivé bubnové nástupy (a čo top model firmy Pioneer zobrazuje) sa tu zistiť nedá. Displej ešte ukazuje bpm (rýchlosť) prehrávanej skladby, takže krátke hodnotenie schytá aj táto funkcia. Merač funguje priemerne – brokenbeat zväčša odčítal správne, so zložitejšími nujazzovými kompozíciami bez výrazného kopáku však už mal problémy. Pri drum&bassových skladbách prístroj tápa a celkom často zobrazuje polovičnú hodnotu bpm.  

Celá časť v strede taniera je kovová, akurát tlačidlá sú umelohmotné (aj tie, ktoré sa tvária kovovo). Displej kryje tiež umelá hmota (zdá sa, že túžba autora po výrazne odolnejšom sklíčku, tak ako na hodinkách, je naozaj utopickou predstavou).

 

Prejdime v krátkosti základné „módy“ prístroja. Prepínač na zadnej strane volí buď CD mód, alebo Turntable mód. V CD móde sa tanier počas prehrávania netočí, rýchlosť sa automaticky „zresetuje na nulu“, a rovnako sa vypnú všetky vstavané efekty (dajú sa ale zapnúť). Podľa vyjadrenia výrobcu je tento mód určený „hifistom“ a veľkým písmom by malo byť napísané, že v cd móde nefunguje zariadenie tak ako prehrávače značky Pioneer po prepnutí do „CDJ módu“, čiže tanierom sa v tomto prípade nedá rýchlosť vôbec regulovať! V turntable móde už všetko funguje tak, ako si to dídžej predstavuje a ako je to opísané v predchádzajúcich odstavcoch.
Po vložení kompaktu, ktorého načítanie mimochodom trvá naozaj dlho – až 7 sekúnd, prístroj blikajúcou diódkou pri tlačidle start/pause naznačuje, že je pripravený. Po „štartnutí“ sa roztáča tanier a následne sa dá s prehrávačom pracovať v podstate tak, ako s gramofónom.
Je samozrejme možné použiť Cue body, tak ako to bežne cédečkári robia, nie je to tu však nutnosť a s prehrávačom s vysokou pravdepodobnosťou bez problémov zahrá aj dídžej, ktorý s nijakým dídžejským cd prístrojom nikdy predtým nerobil. Paradoxne možno práve tradičný užívatelia cd prehrávačov budú mať mierne problémy. Cue body sa tu totižto volia iným spôsobom, ako pri prehrávačoch najrozšírenejšej značky Pioneer (a samozrejme inak ako na Denonoch). Pred navolením bodu treba štiknúť tlačidlo Realtime rec (je v ľavom hornom rohu), všetky cue tlačidlá (je ich tu až päť) sa následne rozblikajú, a potom sa dá požadované miesto (čo je väčšinou začiatok rytmickej časti skladby) vybrať. Cue body sa samozrejme dajú voliť počas prehrávania, rovnako ako v pauze. Pozor treba dať aj na rozdielnosť funkcie „hlavného“ cue, ktoré je nad play/pause a štyroch podsvietených Cue voličov, ktoré sú v rohu. Kým horné tlačidlá po stlačení okamžite štartujú skladbu z daného navoleného miesta (je jedno či je prehrávač v pauze alebo prehráva), tak dolné veľké Cue prehrávanie zastaví a skladbu uvedie na miesto (minutáž), ktoré je na ňom navolené – všetko ale nechá v pauze. Účelnosť tohto systému sám autor nedokáže posúdiť, preto volá pár cédečkárov, ktorí sa v názoroch rôznia – počuť všetko od „úplne zbytočné“ až po „veľmi dobré riešenie“. Na strane kritikov sa spomína zbytočný klik tlačidla Realtime rec, na strane nadšencov zase to, že po navolení bodu sa nedá  náhodne vymazať (pri Pioneeroch to ide celkom jednoducho – stačí, že je prehrávač v pauze a omylom sa prst šmykne na Cue, ktoré je rovno vedľa štartu). Obšírny odstavec ukončujeme dvoma zamysleniami – prvé je o tom, že cue body sa tu nevolia až tak často ako sa zdá – prehrávač Technics si ich pamätá a po opätovnom vložení kompaktného disku, ktorý už raz bol „Cue-ovaný“ sa body okamžite rozsvietia ako uložené, prípadne sa body dajú exportovať na SD kartu a následne v klube, kde majú takýto prehrávač, natiahnuť do stroja. To to je jednoznačne výborné riešenie. Druhá myšlienka je tá, že užívatelia SL-DZ1200 budú zväčša z radov starých gramofonistov a budú skôr používať ovládanie, ktoré zodpovedá tomu gramofónovému, čiže skladbu si do potrebného bodu dotočia tanierom, následne zapauzujú a v momente keď budú chcieť skladbu pustiť, tak stlačia „start“ a muziku spustia „tanierom“, presne tak ako to robili dlhé roky predtým na gramofónoch.

 

Manuál asi na troch miestach upozorňuje na to, že prehrávať disky iných ako štandardných rozmerov neslobodno, takže rôzne srdiečka, prípadne hrajúce vizitky, by sa asi naozaj do slotu vkladať nemali.

 

Pred chvíľkou sme spomenuli SD kartu. Jej slot je na prednej strane, vedľa otvoru na disky a je za dobre prevedenou zatváracou krytkou. Z SD karty sa dá prehrávať muzika – aspoň takto jednoducho to znie v každom stručnom popise tohto prístroja. Keď však skúmajúci užívateľ „skopčí“ na kartu pár empétrojek, aby rýchlo vyskúšal ako znie skrečovanie komprimovaného signálu z karty, tak razom zistí, že niekde je zádrheľ. Preskočme nekonečnú odyseu, ktorú absolvoval autor recenzie a rovno napíšme, že pokiaľ užívateľ súbory neprekopíruje cez softvér SD Jukebox od Panasoniku, tak si z karty jednoducho nezahrá. Soft žiaľ nie je priložený pri prehrávači a nedá sa ani zadarmo stiahnuť zo stránky výrobcu. Treba vytiahnuť 99 dolárov a zaplatiť. Zahraniční predajcovia na túto nemilú skutočnosť údajne upozorňujú, na Slovensku a v Čechách predajcovia zrejme o tomto probléme ani nevedia.

V každom prípade – SD karta význam má – okrem spomenutého ukladania cue bodov sa na ňu dajú presunúť sample, ktoré si užívateľ z diskov „zachytí“ do samplovacích baniek prístroja. Pri maximálnej akceptovanej kapacite 1 giga a možnosti uložiť 999 samplov treba uznať, že možnosti rozhodne nie sú zlé. Mať takýto player doma a prísť do klubu, kde sa rovnako nachádza, by bola fajnovosť – zastrčí sa SD karta a razom má dídžej k dispozícii všetko, čo si doma naštikal a nasamploval, a po skončení hrania môže na kartu „prisejvnúť“ veci, ktoré nasamploval, prípadne „na cue-oval“ v klube. To je šikovné riešenie.

 

Otvor na SD karty

 

Prehrávač prehráva MP3-jky samozrejme aj z kompaktného disku (CD-R, rovnako ako CD-RW). Tu však narážame na dosť silné systémové obmedzenia. SL-DZ1200 bol pred štyrmi rokmi jedným z prvých (dj) cd-prehrávačov, ktoré vedeli s MP3-jkami pracovať, a to čo dokáže, je poplatné dobe vzniku. Jednak nezvláda bitrate vyšší ako 192 kbps (čo je kvalita na serióznejších zvukových aparatúrach skoro nepoužiteľná) a výrazný problém je aj v tom, že pri prehrávaní MP3 z kompaktného disku nedokáže prístroj zobraziť čas zostávajúci do konca skladby (a to je dosť potrebná vec), záchranou sa javí akurát blikanie displeja, ktoré začne sedem sekúnd pre koncom MP3 skladby. Svadboví empétrojkári zaplačú, skutoční dídžeji sa naopak veľmi nevzrušujú – komprimované formáty totižto poväčšinou nehrajú. Prístroj rovnako nedokáže listovať v adresároch – skladby jednoducho zoradí do jednej veľkej rady – začne prvou v prvom adresári a končí poslednou v poslednom. To je nepraktické.

 

Pitch kontrol, alebo regulácia rýchlosti je tu prevedená výborne. Potenciometer, ktorý dĺžkou zodpovedá tomu na dídžejskom gramofónovom štandarde má oproti svojmu vzoru ľahší chod. Jeden z asi 6-tich testujúcich djov to označil za „drobnú nevýhodu“, traja naopak pitch práve kvôli ľahšiemu chodu hodnotili lepšie, ako ten na gramofóne. Rozsah sa prepína neďalekým tlačidlom a vybrať sa dá z +- 8, 16, 33 a 50%. Pri prehrávaní MP3 prístroj povolí len prvé dva rozsahy. Potenciometer nemá stredový klik, rovnako ako novšie verzie gramofónov Technics. Na nulu sa ale dá bez problémov dostať buď presným nastavením - displej totižto ukazuje aktuálnu nastavenú hodnotu, alebo stlačením tlačidla Reset. Na tomto mieste treba spomenúť aj kvalitu funkcie Pitch lock (známa aj ako Master tempo). Zaujíma nás hlavne zvukový výsledok, ktorý po divokom prepočte zariadenie ponúkne (podrobnejší popis toho, čo sa vtedy deje sa dá nájsť v staršej recenzii na Pioneer DJM-800). Nuž a ten patrí rozhodne medzi lepší priemer. Zvuk je pri rozumných rýchlostných zmenách (zhruba do +-4%) naozaj veľmi dobrý a pokiaľ nahrávka neobsahuje špecifický – pre tempo/pitch prepočítavače “nepriateľský signál“, dá sa výsledok akceptovať v rozsahu -5 až +7%. Platí to, čo pri väčšine takýchto prepočítavačov – zvuková transformácia spomaleného zvukového záznamu je problematickejšia a zvukovo ruší omnoho viac a „skôr“ (rozumej pri menších rýchlostných korekciách), ako prepočítavanie zrýchleného zvuku.

 

Zmena rýchlosti a veci s tým súvisiace

 

Pri tanieri sme ešte nespomenuli dve súvisiace veci. Prvou je tlačidlo Free Wheel, ktoré je na vrchnej strane „búdky stroboskopického svetielka“. Táto srandička spraví po stlačení presne to, čo na gramofóne vypnutie motora – tanier sa zotrvačnosťou dotočí až zastane. Po opätovnom stlačení sa tanier rozbehne – na rozdiel od gramofónu ale už netreba stláčať play. Druhou funkciou je reverzný chod, ktorý riadi celkom masívny páčkový prepínač v pravom hornom rohu. Po preklopení do reverznej polohy sa tanier začne točiť do opačnej strany, a odzadu sa samozrejme prehráva aj muzika.. ..tu treba spomenúť aj priľahlé šikovné tlačidlo Instant Change. Ak diódka pri ňom nesvieti (funkcia je vypnutá), tak zvuk po prepnutí do reverzného módu presne sleduje pohyb taniera, to znamená, že sa počas krátkeho času zastaví, a potom rozbehne do opačnej strany – celá zmena smeru trvá niečo okolo sekundy. Ak však navolíme „okamžitú zmenu“, tak sa zotrvačnosť veľkého taniera zanedbá a po prepnutí na reverse sa okamžite prehráva dozadu. To umožní udržať tempo nahrávky, alebo rýchlym prepínaním reverzného a „normálneho“ prehrávacieho módu vytvoriť parádne zvukové slučky. Instant Change má vplyv aj na štart a stop samotného prehrávania. Podobne ako pri reverze dokáže aj tu ignorovať pomalšie „gramofónové“ rozbiehanie a zastavovanie. Užívateľ si tak môže vybrať, či chce štartovať (a zastavovať) okamžite „cédeprehrávačovo“, alebo chce gramofónové „bhueee..“.

 

Spätný chod, naťahovanie údajov z SD karty a efekty

 

V hornom pravom roku sa ešte nachádza sekcia efektov a vinylových simulátorov. Tú prebehneme len zbežne – dynamické efekty nestoja za nič a vzhľadom na prakticky nulové možnosti nastavovania (efekty sa poväčšinou dajú len zapnúť a vypnúť) ich zrejme skoro nikto nebude používať. Paradoxom je, že niektoré efekty sa spúšťajú a regulujú pomocou taniera, čo vlastne znamená, že použiteľné sú len v „CD móde“ (a ten nebude žiadny dídžej rozhodne používať).

Vinylové simulácie by podľa manuálu mali napodobňovať rôzne znejúce gramofónové prenosky. Výsledok je však smiešny – prenoska, ktorá „zvýrazňuje vysoké a nízke frekvencie“ (taký je popis jedného z filtrov) totižto ani náhodou neznie ako ten „bezstredový“ zvuk, ktorý sa po navolení ozve. Rovnako prenoska s „rozšíreným frekvenčným rozsahom“ by v reálnej podobe nemala basy potlačené o 3dB. Dlhému skúmaniu autor recenzie podrobil zvukovú simuláciu firemného gramofónu SL1210. Tá v móde bežného prehrávania nerobí vôbec nič, prejaviť by sa ale mala pri skrečovaní - frekvenčnú úpravu, ktorá sa objaví na displeji, však naozaj na výstupnom zvuku nebadať.

 

Prejdime na najpozitívnejšie stránky tohto prístroja. Na videu, ktoré zdobí oficiálnu stránky výrobcu, sa okrem skrečujúceho hiphopera J. Rocc-a reprezentujúceho svoje „krjú“, objavuje aj zavalitý housový veterán Little Louie Vega. Príde opäť v parádnej štýlovej košielke (Louie, kde to kúrnikšopa  kupuješ?), postaví sa za technicsácku zostavu a povie, „Teraz vám ukážem, prečo som zástancom Digital 1200“. Potom zhruba minútku štiká starostlivo pripravené cue body a sample zo svietiacej ponuky v ľavom hornom rohu prístroja. Z dvoch garage-ových skladieb vytvorí parádnu koláž a razom je jasné, kde je naozajstná sila tohto prístroja. Mať k dispozícii päť priamo stlačiteľných cue bodov a 4 sample je to, čo konkurencia neponúka. Spomenúť treba aj totálnu bezproblémovosť použitia týchto tlačidiel – štart „kjúčiek“ je okamžitý a naozaj výborná je aj zvuková kvalita samplovaného signálu. Bez ukladania na SD kartu sa do pamäte zmestí celkovo 32 sekúnd signálu. Zamrzí akurát to, že výber prehrávacieho módu, teda či chceme sampel prehrať len jeden krát alebo ho zaloopovať, je dosť skrytý v menu. Relatívne rýchlo sa ale dajú upraviť konce samplu – žiaľ výrobca neosadil parádičku, ktorú majú samplery Denon, ktoré pri nahrávaní vzorky nahrajú signálu „o trochu viac“ a následne sa pri úprave začiatku a konca samplu dá ísť aj „pred začiatok“ a „za koniec“. Tu môžeme nahratý sampel len orezávať, prípadne je možná úprava hlasitosti, ktorou má byť vzorka prehrávaná (+/-24dB v krokoch po 1dB).

 

Priame samplovanie a štyri „rýchle“ cue tlačidlá

 

To je ohľadom funkčnosti a vybavenia asi všetko, čo stálo za to spomenúť. Na papieri plnom poznámok z testovania ale ostáva pár nevyškrtnutých bodov, ktoré zatiaľ nezapasovali do žiadneho z predchádzajúcich odstavcov. Začneme chválením. Dvierka SD slotu sú prevedené naozaj slušne – pri zatvorení krásne zaklapnú – dve tlmiace gumky, na ktoré dvierka dosadnú, si recenzent všimol až pri treťom skúmaní. Vstup do mechaniky je osvetlený matným červeným svetlom, čiže „špáru“ jasne vidieť aj po tme. Mimochodom - cd mechanika prehrávača papá naozaj vzorne – kým na mnohých konkurenčných strojoch treba disk napchať poriadne hlboko do šachty, kým ho prístroj vtiahne dovnútra, Technics si ťahá disk už pri miernom zastrčení. Rovnako vymakané ja aj vypľúvanie – po stlačení „CD eject“ vybehne disk zhruba do polovice, po druhom zatlačení toho istého tlačidla sa vysunie ešte viac – uchopenie disku bez jeho zapackania je potom naozaj bezproblémové, pritom v mechanike stále drží. Prístroj sa počas prehrávania nijako nechveje a ani počas načítavania disku nenapodobňuje lacné počítačové mechaniky (a niektoré konkurenčné dídžejské cd prehrávače), ktoré sa trasú tak, že človek každú chvíľu očakáva výbuch. Odolnosť voči preskakovaniu spôsobenému poškodením nosiča je výborná – pár skúšobných diskov, ktoré už stolné prehrávače dávno nepapajú sa prehralo bez problémov. Horšie (ale stále celkom dobré) je to pri čítaní diskov s MP3-jkami. Tam je už algoritmus dopočítavajúci poškrabané miesta zrejme bezradnejší. Prehrávač fantasticky znáša mechanické otrasy z vonku. Popravde – donútiť ho preskočiť vyžadovalo skoro polminútové masochistické trasenie so samotným prístrojom (trasúca sa podložka nestačí – fantastické nohy filtrujú otrasy naozaj výborne). Spomenúť treba ešte jednu zaujímavosť – filtrácia zdroja je zrejme dimenzovaná naozaj výborne – autor testu viacmenej náhodou zistil, že prehrávač vytiahnutý zo siete hrá zhruba ešte sekundu, a to aj v prípade, že je v turntable móde, čo znamená, že poriadnu časť energie skonzumuje motor. To prístroju umožní preklenúť krátkodobé výpadky v sieti bez prerušenia prehrávania.

Koniec chválenia, teraz sa bude haniť! Prevedenie tlačidiel play/pause a „hlavného“ cue je naozaj hnus! Tlačidlá sú „voľné“ a pri stláčani počuť zvuky, ktoré vydávajú pružinky vo vnútri. Každý kto pozná štartovacie tlačidlá gramofónov Technics, ktoré sú vďaka svojmu mechanickému prevedeniu priam nesmrteľné, musí zaplakať. Životnosť, ktorú majú „štarty“ a „kjúčka“ prístrojov Pioneer, sa tu rozhodne nedá očakávať. Druhým kritickým bodom je to, že tanier prístroja je nutné (aspoň výrobca to za nutné považuje) počas transportu aretovať. Robí sa to troma umelohmotnými motýlikmi, ktoré sa zastrčia do otvorov pod vrchnou skrečovacou „platňou“. To je nepraktické riešenie, ale pomôcť by tu mohli transportné kufre, ktoré by počas prenášania bránili pohybu tanieru pomocou mierneho prítlaku z vrchnej strany.

 

..nuž a zvuková kvalita? Výborná! Autor nedá veľmi na okamžitý prvý dojem – býva dosť často klamlivý – tu to však bolo naozaj prekvapenie. Po zapojení do domácej aparatúry vkladá prvé cd, prehrávač hodnú chvíľu načítava, a potom sa zrazu ozve nesmierne dynamický zvuk na aký z domáceho stolového prehrávača jednoducho nie je zvyknutý.
Prvé detailné porovnanie prebieha s hifistickou Yamahou CX-490 (nič moc prehrávač, ktorý kedysi stál asi 11 tisíc korún). Rozdiel v dynamike sa pri niektorých (horších) nahrávkach stráca, pri niektorých je naopak dosť výrazný. Pásmo „zvukovej rozdielnosti“ prístrojov, ktoré si poslucháč všimne prvé sa nachádza na nižších stredoch a basoch, kde veľký strieborný Technics jednoducho viac „kope“ a „udiera“ v momentoch keď to v nahrávke „kope“ a „udiera“. Jasne počuteľný rozdiel je aj v podaní priestoru – Technics hrá akoby „viac stereo“, a ak nahrávka obsahuje informáciu o akomsi „priestorovom rozložení nástrojov“, dokáže ju vykresliť jednoznačne lepšie.. ..v mnohostopej elektronike je paralelným pozitívnym zvukovým efektom to, že jednotlivé stopy sa menej zlievajú a štruktúra skladby je prehľadnejšia. Najzásadnejší rozdiel je však na vrchnom konci pásma. Yamaha sa tu prekvapivo nesnaží a priame porovnanie prezrádza, že všetky zvuky v tomto rozsahu znejú „veľmi podobne“. Vrchný koniec pásma zo skladieb nemeckých nujazzistov Juju Orchestra sa tu (prehnane napísané) zdá byť kompletne odčinelovaný na jednej činelke. Po prepnutí na Technicsa sa pozornému poslucháčovi zjaví zaujímavejšia štruktúra – počuť niekoľko rozdielnych perkusií a objavia sa „cinkátka“, ktoré si pri stolovej Yamahe akosi nevšimol.. ..v tichších pasážach sa na pozadí dá začuť jemný šum, ktorý prezrádza trúbky samplované zo starých jazzových platní.. ..drobných detailov je jednoducho podstatne viac. Zdanlivo zbytočné zvukové porovnanie s Yamahou naznačuje, ako zhruba by zhruba mohlo vyzerať porovnanie tohoto Technicsu s bežnou lacnou produkciou cd prehrávačíkov, ktoré sa, vytŕčajúc Jog kolieska a tlačidlá Cue, tvária ako ozajstné dídžejské.

 

Testovanie

 

Ťažším zvukovým súperom bude Pioneer CDJ-1000. Na testovanie sme zohnali verziu MK 1. Oba prehrávače dostanú „do pusy“ rovnaké disky, zapoja sa rovnako dlhými káblikmi do pultu Ecler Nuo 5, ich výstupy sa priradia na crossfader a počúva sa. A ejha, niekde sa stala chyba – na oboch stranách crossfaderu je ten istý signál.. ..aspoň sa to tak zdá. Po prekontrolovaní zapojenia je jasné, že chyba tu nie je, akurát prehrávače sú si zvukovo naozaj veľmi blízke. Z cesty signálu následne mizne mixážny pult a prehrávače hrajú cez jednoduchý prepínač priamo do koncového stupňa značky Qsc. To by malo obmedziť mierne potlačenie zvukovej kvality, ktoré autor testu pripisoval pultu. Situácia sa opakuje - hrá už tretie testovacie CD, ale rozdiely naozaj veľmi ťažko nájsť, prípadne sú na úrovni drobných nuáns, či predstáv, ktoré sa pri opätovnom prehratí inkriminovanej hudobnej pasáže opäť vytratia. Pri spomienke na nedávny veľký test dídžejských mixážnych pultov, kde boli zvukové rozdiely (na rovnakej zvukovej aparatúre) naozaj jasne počuteľné, je to prekvapivé. V každom prípade, ak by sa mali zhruba dve šesťdesiatminútovky veľmi pozorného počúvania vyhodnotiť, tak napíšeme, že Technics sa miestami zdal byť mierne suverénejší v basovom pásme. Rozdiel bol ale naozaj na hranici vnímateľnosti. Priamym prepínaním sa ale mohla porovnať kvalita zvuku pri zapnutom „master tempe“/“pitch locku“, kde mierne lepšie dopadol Technics.

 

Krátku vetu venujeme aj kvalite slúchadlového výstupu na zadnej strane prístroja. Hrá to tu dosť biedne a pri vyšších hlasitostiach už výstup evidentne „nestíha“.

 

Záverečné hodnotenie bude zložité. Autor testu jednak nemá s prehrávačmi malých lesklých diskov veľa skúseností, a aj zariadenie samotné tvorí akúsi triedu „samú pre seba“. Porovnávať ho s koncepčne dosť odlišnými modelmi firmy Pioneer je ťažké, pretože pioneeristi (alebo všeobecnejšie – dji, ktorí nikdy nehrávali z platní) si jednoducho na to čierne „stojace“ koliesko zvykli a veľký hliníkový, permanentne sa otáčajúci tanier im pravdepodobne nijako zaujímavý nepríde. Ocenia skôr bohaté vybavenie prehrávačov Pioneer a donekonečna budú lamentovať nad tým, že Technics vôbec dobre nepracuje s MP3-jkami alebo nečíta CD-text. Naopak pre gramofonistov bude priame ovládanie podobné štandardnému dídžejskému gramofónu plusom, ktorý prevalcuje aj nedostatky vo vybavení.

Druhým hľadiskom sú financie. Cena SL-DZ1200 išla s cenou postupom času tak nízko, že sa priblížila až k dosť zjednodušenému Pionneru CDJ-800. Naopak top model CDJ-1000 sa vo svojej tretej verzii MK3 vyšvihol cenou tak, že momentálne je od strieborného Technicsu o celých 20 tisíc korún drahší! A to je suma, ktorá môže jednoznačne rozhodnúť. Zaujímavé by bolo porovnanie s prehrávačmi Denon. Tie sú koncepčne akými mostom medzi poňatím Pioneeru a Technicsu. K prvému menovanému ich radí použitie malého „sedempalcového“ tanieriku, k druhému to, že Denoňácke taniere (samozrejme pri vyspelejších modeloch) sa počas prehrávania skladby dokážu točiť ako taniere gramofónu, najnovší DN-S3500 má dokonca podobný „direct drive“ motor, ako recenzovaný Technics. Skúsenosť so značkou Denon hovorí, že zvukovo by boli Technicsu isto silnou konkurenciou.

Každý, kto chodil do modelárskeho krúžku si vrchnú
skrečovaciu platňu vyreže z vinylu sám

 

 

Technics SL-DZ1200 je jednoznačne zaujímavý prehrávač, ktorý sa oplatí vyskúšať a osobná skúsenosť hovorí, že je tu celkom veľká pravdepodobnosť, že tak ako na prvý krát „nesadol“, tak po čase naopak „sadne“ celkom dobre... Nezanedbateľným faktorom, ktorý chtiac-nectiac rozhodovanie o prípadnej kúpe ovplyvní, je aj výzor prístroja – v mojich recenziách také subjektivity nezvyknem, ale tu rozhodne musím prístroj nazvať imidžovým a nemôže chýbať ani slovíčko sexi.. ..možno ešte parádnejší by bol v jemnunkej šedej metalíze, ktorú firma Technics dáva na gramofóny SL-1210...

Valid hReview